skip to main |
skip to sidebar
V pondelok som sa ako každé ráno ledva zobudila a vyrazila do školy. Na zastávku autobusu 182, hneď za pekárňou kam radšej nechodím, lebo predavačka nevie ani pol slova po anglicky a naposledy mi bagetu pokrájala na osem kúskov (a ja som ju chcela iba zabaliť). Keďže Choisy je naozaj dedina, stretávam na zastávke každé ráno rovnakých ľudí. Aj v pondelok. A znova bol rozhovor o tom istom, prečo nechodí ten autobus tak ako má ale úplne inak. Aj keď ja si myslím že je clkom presný. V grafikone má napísané že od ôsmej do desiatej chodí zhruba každých 15 minút. Ako si tak vymieňali skúsenosti s meškaním autobusu, stalo sa to, čoho som sa obávala. Pán trochu tmavšej pleti v koženkovej bunde, šušťákových nohaviciach a vehementným prejavom sa obrátil na mňa a niečo vykladal. Tak som sa usmievala a pritakávala až do chvíle keď som začala mať pocit že to nestačí.
Musela som s farbou von.
"prepáčte, ja nehovorím po francúzsky"
(povedala som po anglicky a usmiala som sa)
"aha, vy nehovoríte po francúzsky" veĺmi prekvapene skonštatoval pán
(po anglicky)
Na zastávke zavládlo hrobové ticho.
Hneď vedla mňa stála staršia pani, po chvíli sa ku mne otočila, tak aby ju nikto nepočul, takmer po šepky povedala (po anglicky):
Viete my francúzi nehovoríme po anglicky, lebo sa hanbíme za náš prízvuk a usmiala sa.
Po chvíli prišla aj 182.
