Metro

Parížania veľa spievajú.
Hlavne v metre.
Vchádzam do metra a z koridoru sa ozýva James Blunt. Až keď sa priblížim, zistím, že Jamesovia sú dvaja, hrajú na živo a sú afroameričania. Žnú celkom slušný uspech, tak vbehnem nechtiac jednej faninke do záberu a prchám.
Starký s heligónkou v metre.
Černoch v lakovkách a v pestrofarebnom vzorovanom oblečku, má aktovku, slúchadlá a spieva bez toho že by otvoril ústa, miestami mám podozrenie že to nespieva on, znie to ako hudba.
Včera som šla do školy oklo dvanástej, metro bolo poloprázdne, nastúpila som na Austerlitzi ako obyčajne, sadla som si. Skladba ktorú som práve počúvala znela akosi ináč ako obyčajne, až potom som si uvedomila, že sa s ňou mieša čosi z vonku. Zo zadu sa nevtieravo šírila smutná ale pekná melódia, najskôr ju bolo ťažké identifikovať. Pekný ženský hlas. Iránka zahlená celá v čiernom, sedela všetkým chrbtom na konci vagónu. Podľa hlasu to musela byť pekná a mladá žena. Postavila sa a veľmi pomaly sa pohla uličkou. Bola to nízka, strašne zhrbená postava. Nohy mala zdeformované, ťažko uveriť že na nich stála, bola bosá a mala pokryvenú tvár. Začalo mi to dochádzať. Keď prechádzala okolo mňa jednu ruku mala natiahnutú ku mne a v nej pár centov. Nerozmýšlala som ako jej nedať ale ako neuhnúť pohľadom. Tak sme sa na seba pozerali, pár sekúnd.
Takto prešla celý vagón, ľudia odvracali tváre, niektorý sa snažili vydržať, ako ja.
Na nasledujúcej zastávke vystúpila.
Stále spievala, bolo ju počuť ešte pár sekúnd po tom ako metro opustilo stanicu.
Bola to smutná ale veľmy pekná melódia, až mi bolo ľúo že si ju nemôžem pustiť znova.
Nedala som jej peniaze, pretože neviem prečo by som ich ma dať jej a nie tomu bezdomovcovi ktorý sedáva hneď na dalšej zastávke, kde každý deň vystupujem, má psa a zdraví ľudí. Alebo tomu čo spáva na prestupnej stanici a nesmrdí.
Alebo tej žene ktorá sedí v podchode v Choisy a žobre za ňu jej dieťa, pretože ona skoro stále kojí to menšie a spieva si pri tom.