skip to main |
skip to sidebar
Som tu ešte len pár dní, ale bezpečne viem, že je to mesto mojich snov.
Všetci hovoria po anglicky.Je tu 4-podlažný obchod s potrebami pre umelcov SCHLEIPER.Držiteľ SCHLEIPER karty, má zľavu na celý sortiment 20% v deň svojich narodenín a ešte 5 dní po.Ľudia tu dostávajú peniaze od štátu, len pre to, že majú štatút umelca.Príjmačky na vysoké školy tu nepoznajú.
Je tu lacnejšie ako v Paríži.
Električky majú zastávky zdialené na dohľad.
Metro je katastrofálne.
Varí čokoládu.
Čistá secesia.
Juxtapozícia.
Výhľad z izby 542.
V pondelok som sa ako každé ráno ledva zobudila a vyrazila do školy. Na zastávku autobusu 182, hneď za pekárňou kam radšej nechodím, lebo predavačka nevie ani pol slova po anglicky a naposledy mi bagetu pokrájala na osem kúskov (a ja som ju chcela iba zabaliť). Keďže Choisy je naozaj dedina, stretávam na zastávke každé ráno rovnakých ľudí. Aj v pondelok. A znova bol rozhovor o tom istom, prečo nechodí ten autobus tak ako má ale úplne inak. Aj keď ja si myslím že je clkom presný. V grafikone má napísané že od ôsmej do desiatej chodí zhruba každých 15 minút. Ako si tak vymieňali skúsenosti s meškaním autobusu, stalo sa to, čoho som sa obávala. Pán trochu tmavšej pleti v koženkovej bunde, šušťákových nohaviciach a vehementným prejavom sa obrátil na mňa a niečo vykladal. Tak som sa usmievala a pritakávala až do chvíle keď som začala mať pocit že to nestačí.
Musela som s farbou von.
"prepáčte, ja nehovorím po francúzsky"
(povedala som po anglicky a usmiala som sa)
"aha, vy nehovoríte po francúzsky" veĺmi prekvapene skonštatoval pán
(po anglicky)
Na zastávke zavládlo hrobové ticho.
Hneď vedla mňa stála staršia pani, po chvíli sa ku mne otočila, tak aby ju nikto nepočul, takmer po šepky povedala (po anglicky):
Viete my francúzi nehovoríme po anglicky, lebo sa hanbíme za náš prízvuk a usmiala sa.
Po chvíli prišla aj 182.
Čokoláda 2e, koláčik 2,60e, výstava 5e.
Keby som nešla na výstavu, mohla som ochutnať ešte ten ovocný...
V Hôtel de Ville (v radnici) je výstava o Prévertovi.
Francuzsky surealista-básnik ktorý robil hlavne všetko ostatné.
Škoda že dnes to mesto už len žije z tých čias.
Jacques Prévert,
jedna z jeho koláží
Tútú fotku som vám zabudla ukázať.
Novinový stánok deň po vyhlásení výsledkov volieb v USA.
Parížania veľa spievajú.
Hlavne v metre.
Vchádzam do metra a z koridoru sa ozýva James Blunt. Až keď sa priblížim, zistím, že Jamesovia sú dvaja, hrajú na živo a sú afroameričania. Žnú celkom slušný uspech, tak vbehnem nechtiac jednej faninke do záberu a prchám.
Starký s heligónkou v metre.
Černoch v lakovkách a v pestrofarebnom vzorovanom oblečku, má aktovku, slúchadlá a spieva bez toho že by otvoril ústa, miestami mám podozrenie že to nespieva on, znie to ako hudba.
Včera som šla do školy oklo dvanástej, metro bolo poloprázdne, nastúpila som na Austerlitzi ako obyčajne, sadla som si. Skladba ktorú som práve počúvala znela akosi ináč ako obyčajne, až potom som si uvedomila, že sa s ňou mieša čosi z vonku. Zo zadu sa nevtieravo šírila smutná ale pekná melódia, najskôr ju bolo ťažké identifikovať. Pekný ženský hlas. Iránka zahlená celá v čiernom, sedela všetkým chrbtom na konci vagónu. Podľa hlasu to musela byť pekná a mladá žena. Postavila sa a veľmi pomaly sa pohla uličkou. Bola to nízka, strašne zhrbená postava. Nohy mala zdeformované, ťažko uveriť že na nich stála, bola bosá a mala pokryvenú tvár. Začalo mi to dochádzať. Keď prechádzala okolo mňa jednu ruku mala natiahnutú ku mne a v nej pár centov. Nerozmýšlala som ako jej nedať ale ako neuhnúť pohľadom. Tak sme sa na seba pozerali, pár sekúnd.
Takto prešla celý vagón, ľudia odvracali tváre, niektorý sa snažili vydržať, ako ja.
Na nasledujúcej zastávke vystúpila.
Stále spievala, bolo ju počuť ešte pár sekúnd po tom ako metro opustilo stanicu.
Bola to smutná ale veľmy pekná melódia, až mi bolo ľúo že si ju nemôžem pustiť znova.
Nedala som jej peniaze, pretože neviem prečo by som ich ma dať jej a nie tomu bezdomovcovi ktorý sedáva hneď na dalšej zastávke, kde každý deň vystupujem, má psa a zdraví ľudí. Alebo tomu čo spáva na prestupnej stanici a nesmrdí.
Alebo tej žene ktorá sedí v podchode v Choisy a žobre za ňu jej dieťa, pretože ona skoro stále kojí to menšie a spieva si pri tom.
